Nebudem klamať, biologické hodiny mi opäť začali tikať, priznáva úprimne naša obľúbená moderátorka a dvojnásobná mamina Danka Čapkovičová (rozhovor)
Už roky je tvárou spravodajstva Televízie JOJ, no na čas sa z obrazoviek vytratila kvôli materským povinnostiam. Moderátorka Dana Čapkovičová (36) je šťastnou a hrdou mamou dvoch ratolestí - dcérky Sárky, ktorá je už dnes prváčkou a synčeka Maxa - začínajúceho škôlkara. V minulosti si spolu prešli aj náročnými chvíľami:
Jej najdôležitejšou životnou métou je vytvoriť harmonické rodinné prostredie pre svoje milované deti, čo sa im spoločne s manželom - známym tenistom Kamilom Čapkovičom (38), aj darí.
Sympatická blondínka možno mnohým prirástla k srdcu aj vďaka relácii Miláčikovo, ktorou sprevádza už nejaký čas a už tento víkend sa ukáže s ďalšími - nielen domácimi miláčikmi, opäť. Ona sama exkluzívne pre Najmama.sk prezradila, že na zvieratá má slabosť a doma ich majú hneď niekoľko. Sú však predsa len nejaké, ktoré by deťom nikdy nedovolila?
V rozhovore s úspešnou moderátorkou a dvojnásobnou mamou sa ešte dozviete:
- prečo jej dcérka nastúpila do školy skôr
- ako zistili, že má Sárka problémy so zrakom a čo odporúča všímať si aj ostatným rodičom
- či uprednostňuje výchovu rodič kamarát alebo rodič autorita
- aké má koníčky a či si s manželom nájdu čas aj na seba
- od koho dostáva oblečenie pre deti a prečo jej nerobí problém ho recyklovať
- o tom, že ona sama pochádza z trojčiat, ktoré boli pred rokmi na Liptove raritou
Na sociálnej sieti ste sa podelili o zábery z Londýna, kde ste si užili krásny a bohatý čas s deťmi. Zvládli turistiku po tomto veľkomeste? Ako ste prispôsobili program aj pre ne - podelíte sa s ostatnými rodičmi o vaše cestovateľské tipy?
Strávili sme tam iba dva celé dni, jeden večer a jedno dopoludnie, ale myslím si, že sme z tejto návštevy vyťažili maximum. Program sme, pochopiteľne, prispôsobili aj deťom – previezli sme sa na London eye, navštívili sme Historické a prírodovedné múzeum, na ktoré sa kvôli dinosaurom tešil Max, ja so Sárkou sme si zas dali dámsku jazdu v štúdiách Harry Potter.
Nevynechali sme ani Shreka, nádherné londýnske akvárium, ale tiež sme tie ich malé nôžky pomerne výdatne povláčili po všetkých známych miestach Londýna. Od parlamentu, cez Buckinghamský palác a podobne.
Max plakal, že ho veľmi bolia nôžky a ani sa mu nečudujem. Denne sme s nimi spravili približne 25 000 krokov. Cestovateľský tip vám dám taký, že vyhliadková jazda v dvojposchodovom autobuse sú za mňa vyhodené peniaze. V Londýne sú také zápchy, že vyhliadková je každá jazda v dvojposchodovom autobuse MHD za podstatne nižšiu sumu.
Cestovanie s malými deťmi nebýva vždy jednoduché, ako ste zvládli let, presuny, časový posun či iné náležitosti s tým súvisiace? Je niečo, čo vás potrápilo, zaskočilo?
Myslím si, že na to, že Maxík iba 3 dni pred cestou do Londýna oslávil 3 roky, sme ju zvládli na 1 s hviezdičkou. Tam som s nimi letela iba ja, pretože manžel už v Londýne bol na služobnej ceste. Mal veľkú izbu a letenky mimo sezóny stáli pár desiatok eur. Pre mňa a deti to teda bola mimoriadna príležitosť.
Ani ja som v Anglicku ešte nikdy nebola. Let tam bol skvelý, pretože Max ho takmer celý prespal a Sárka je už 6-ročná slečna. Cestou späť som ale ľutovala všetkých, ktorí sedeli blízko nás (smiech), pretože deti si zdriemli v taxíku a boli plné energie.
Hrali sme asi milión hier, kreslili, lepili, čítali, hádali... deti si spievali, smiali sa, hrali sa novú hru s rukami, ktorú si vymysleli, keď sa im už cesta zdala nekonečná. Tri rady cestujúcich pred nami a za nami si určite nepospali ani 5 minút.
Presuny po Londýne už boli o čosi náročnejšie. Max totiž veľmi nerád chodí za ruku, ale ak ste tam niekedy boli, iste uznáte, že je to nevyhnutné. Také masy ľudí si nepamätám ani v New Yorku, a to sme cestovali mimo sezónu. Takže nám trvalo niekoľko hodín, kým sme si nastavili nové pravidlá.
Trošku ma stresovalo tiež to, že chcel na tie rýchle eskalátory vedúce do metra nastupovať sám bez pomoci, ale keď som prekonala vlastný strach, zistila som, že je to už naozaj veľký chlapec, ktorý je výborný v tom, že keď mu ja dám voľnosť, on pomerne zásadne dodržiava pravidlá, ktoré sme si dohodli.
Čo sa týka časového posunu, nakoľko to bol kratučký výlet a posun bol iba 1 hodinu, absolútne sme ho neriešili. Vstávali sme „neskôr“ a spať chodili šialene neskoro. Na hotel sme všetky 3 večery prišli až pred 22:00, teda pred 9-tou hodinou nášho času.
Po výlete ste skočili opäť do vašej rutiny a každodennej reality. Dcérka nastúpila v septembri do prvej triedy. Ako ste si zvykli vy aj ona na nové prostredie a zmeny v živote?
Našťastie, veľmi dobre, klop klop, hoci prvé týždne boli ťažké. Najmä pre mňa. Sárka totiž mala 6 rokov až v polovici novembra, a tak by mala do školy nastúpiť v septembri 2025, avšak na odporúčanie učiteliek zo škôlky, sme k záveru školského roka absolvovali psychologické vyšetrenie, testy CPPPaP, a dokonca aj inteligenčné testy so záverom, že jednoznačne odporúčajú predčasné zaškolenie.
Trvalo asi 2 týždne, kým si zvykla na nový kolektív, školský režim a všetko okolo, čo som ja prežívala ťažko, pretože vo mne stále hlodala tá pochybnosť, či som neurobila chybu a nemala som ju ešte nechať rok v materskej škole. Dnes viem, že sme urobili najlepšie rozhodnutie.
Je emočne zrelšia, samostatnejšia a veľmi veľmi šťastná, pretože ju škola oproti škôlke dostatočne zaťažuje, čo ona, ako dieťa s vysokým IQ, potrebuje. Napriek tomu, že má v triede aj spolužiakov, ktorí sú od nej o rok, alebo viac ako rok starší, výsledky má výborné. Dokonca je podľa triedneho učiteľa najsnaživejší žiak s najlepšími štúdijnými pokrokmi. Ale nie som si istá, či to motivačne nepovedal všetkým rodičom.
Všimla som si, že na starších fotografiách na vašom Instagrame ešte dcérka nemá okuliare, na tých posledných z Londýna už áno. Po nástupe do školy ste spozorovali zhoršenie zraku? Respektívne - môžete nám popísať, možno aj pre ostatných rodičov - či a kedy ste si všimli rozdiely v sledovaní/pozorovaní/čítaní?
Som veľmi rada, že sa na to pýtate, pretože by som si veľmi rada čosi podobné prečítala oveľa skôr. Nevšimli sme si absolútne nič. Sárka má výborný zrak, ani na preventívnej prehliadke u pediatričky nebol dôvod domnievať sa, že by mohla mať nejaký problém. Avšak, minulý rok v lete prišla odrazu moja neter na návštevu v okuliaroch.
Švagriná mi povedala, že jej zistili tupozrakosť a na jednom očku má dokonca veľmi výraznú dioptriu. V našej rodine sme všetci nosili okuliare. Teraz ich nemám len preto, že som si dala oči zoperovať, ale od školského veku som mala 1 a štvrť dioptrie, súrodenci dokonca ešte viac. Preto som radšej Sárku objednala na špecializované očné vyšetrenie, kde sa vyšetruje aj očné pozadie a na moje prekvapenie sme dostali tú istú diagnózu. Tupozrakosť.
Sárka zatiaľ nemala žiadnu dioptriu, ale to menej používané oko by postupne začalo slabnúť a dioptrie by začali narastať. Dostali sme teda okuliare s jednou dioptriou a čoskoro by sme mali ísť na kontrolu, kde nám povedia, či ich už nebude potrebovať, alebo ich ešte bude potrebovať niekoľko mesiacov, prípadne budeme dokonca jedno očko na niekoľko hodín denne prelepovať.
Prišli sme nie že o 5 minút 12, ale 5 minút po 12tej, pretože tupozrakosť sa dá vyliečiť do 6-tich, maximálne 7-mich rokov života. Takže teraz verím, že sme to ešte stihli podchytiť, a že sa dostaneme do štádia, že tie okuliarky nebude musieť nosiť celý život. Sárinka si na ne zvykla pomerne rýchlo, myslím si, že jej aj veľmi pristanú a snažím sa jej to hovoriť každý deň, pretože už niekoľkokrát prišla zo školy s tým, že ich nechce, lebo nie sú „cool“.
Dokonca aj jeden člen v našej rodine jej pri fotení hovorí, aby si ich dala dole, že jej „nie je vidieť oči a bez nich je krajšia,“ na čo sa veľmi hnevám. Problém s očami je zdravotný problém, tak, ako keď máte zlomenú nohu. Sadru si predsa tiež nedávate dole, ani sa vám pre ňu nikto nevysmieva, ani vám nehovorí, že bez nej by ste vyzerali lepšie.
A toto je možno taká prosba pre rodičov, ktorí čítajú náš rozhovor. Hovorme s deťmi o inakosti trošku viac. Že okuliare sú úplne v poriadku, aj strojček na zuby, aj ryšavé vlasy, alebo ja neviem, veľké materské znamienko na líci. Takisto oblečenie z druhej ruky a bez značky, otepľovačky po súrodencovi a školská taška, ktorú nosíme do školy už štvrtý rok. To všetko je úplne v poriadku.
Nielen dcérka, ale aj váš syn si prešiel veľkými zmenami. Nastúpil do škôlky. Boli začiatky ťažké? Určite veľa “odpozerá” od staršej sestry - majú spolu pekný vzťah alebo občas robíte medzi nimi policajta?
Toto bolo na našom septembri najzaujímavejšie, že ja som v zásade adaptovala dvoch prvákov. Sárka nastúpila do školy a z Maxíka sa stal škôlkar. Zvládol to úplne parádne. Má skvelý kolektív, skvelé pani učiteľky a do škôlky sa každé ráno teší. Chápe, že maminka chodí do práce a jeho prácou je učiť sa nové veci.
Druhá vec je, že ako druhé dieťa, ktoré už má staršieho súrodenca a navyše nevyrastalo v karanténe epidémie Covidu 19, je oveľa viac sociálnejší, aj taký odolnejší, ako Sárka, takže zmeny prijíma rýchlejšie a ľahšie. Čo sa týka ich vzťahu, musím povedať, že nič lepšie som si ani nemohla vysnívať.
Nedávno sme si písali s kamarátkami, s ktorými máme prvé aj druhé dieťa v podobnom veku. Niektoré sa sťažovali, že 90 percent času je u nich boj, ale tých 10 percent lásky je úplne úžasných a krásnych. Až mi bolo hlúpe napísať, že u nás je to naopak. 90 percent času je to čistá láska a najpevnejšie priateľstvo na svete a len tých 10 zvyšných percent sú u nás škriepky alebo plač.
Treba však dodať, že je to najmä Sárkina zásluha. Je to veľmi dobrá, tolerantná a starostlivá sestra, ktorá dokáže ustúpiť a najkrajšie na tom je, že týmto pekným správaním v podstate učí peknému správaniu aj Maxa. Aj on sa už učí ustúpiť a neustále myslí nie len na seba, ale aj na sestru. Ak by ste mu ponúkli ovocie, zmrzlinu, alebo čokoládku, tak si vzápätí vypýta druhú pre Sárinku, a ak by ste nemali 2, tak by to rozdelil na polovice. Som veľmi šťastná, že majú takýto vzťah, pretože ja mám tiež veľmi silný a blízky vzťah so svojimi súrodencami.
Sú vaše deti povahovo veľmi odlišné? Ako by ste ich charakterizovali?
Aj áno, aj nie. Sárinka je mimoriadne nadané dieťa, čo sme zistili len nedávno a spätne som prišla na to, že tie známky javila od perinky, ako sa hovorí. Veľa plakala, veľmi rýchlo sa „ohučala“, extrémne zle spávala, bola vždy mimoriadne emotívna, ale neskutočne jazykovo a umelecky nadaná. Je to chodiaca láska. Zodpovedné, láskavé dievčatko, s ktorým je neskutočná zábava, preto si vždy veľmi rýchlo našla kamarátov. Ale až keď sa sama rozhodla, že sa s nimi chce kamarátiť.
Max je jednoducho Spiderman. Neporaziteľný superhrdina, výborný v akomkoľvek športe, extrovert. Jeho naozaj milujú všetci, lebo je s ním zábava, je nebojácny, absolútne sa nehanbí, okamžite sa skamaráti s kýmkoľvek. On pokojne príde ku stolu k cudzím ľuďom, predstaví sa a začne im čosi rozprávať.
Takže v tomto sú iní, ale čo je úžasné, Sárka vidí, že ho za to obdivujeme a vlastne on ju naučil vystúpiť z toho tieňa hanby a tiež nadväzovať medziľudské vzťahy rýchlejšie. Sárka zas naučila Maxa premýšľať, spomaliť a byť jemným. Niekedy mám pocit, že sa navzájom učia viac, ako sa naučia odo mňa. Je krásne ich sledovať, ako spolu rastú – do výšky, aj osobnostne.
Keďže spolu vaše deti tak krásne vychádzajú, máte to možno s výchovou o niečo jednoduchšie. Akú uprednostňujete - byť rodič kamarát alebo rodič autorita? Prípadne máte na to iný pohľad?
Kým som mala jedno dieťa, bola to čisto rešpektujúca výchova. Odkedy mám dve deti, je to rešpektujúca výchova ku mne samej. Som láskavá, kamarátska, bláznivá, ale mám pevne stanovené hranice, čo sa môže a čo sa nemôže.
Maxík je veľmi pohybovo nadané dieťa bez pudu sebazáchovy, takže musím byť skutočne zásadová v tom, kde sa môže a nemôže liezť, z akej výšky sa môže a nemôže skákať, kde sa môže a nemôže rozbehnúť. Sárka je zas veľmi emotívne dieťa, ktoré si vyžaduje trošku iný prístup. Ku každému dieťaťu sa správam tak, ako to ono potrebuje, alebo čo potrebuje v danej situácii a veľa hovorím aj o svojich pocitoch.
Ak ma vystrašili, poviem, že som sa veľmi bála, ak ma nahnevali, tak im poviem, že sa hnevám, ak ma potešili, tak im poviem, že mi urobili radosť a ono to skutočne funguje. Myslím si, že na deti krik nefunguje. To sa uľaví iba nám a ukazujeme im, že kričať po niekom je vlastne v poriadku, takže sa snažím nekričať, ale hovoriť o tom, čo spôsobilo ich správanie mne.
A keďže je to vek, v ktorom ma stále zbožňujú, tak im to je potom ľúto. Nie to, že niečo urobili zle, ale že maminka je z toho smutná. A naopak, keď ma niečím veľmi potešia, v nasledujúcej situácii to konanie opäť zopakujú, pretože vedia, že maminke opäť urobia veľkú radosť.
Po dcérkinom narodení ste manželovi povedali, že chcete ďalšie (čítala som v jednom z rozhovorov). Povedali ste mu niečo podobné aj po narodení synčeka? Viete si predstaviť, že by ste do toho znovu išli - tehotenstvo, pôrod? Alebo sa vo štvorici cítite kompletní?
Nebudem klamať, nedávno mi opäť začali tikať biologické hodiny, pretože narodenie mojich detí navždy ostane najväčším zázrakom, aký som kedy zažila. Pravdou však je aj to, že napriek tomu, že sú si navzájom najväčším darom, tak je to aj veľmi obmedzujúce.
Keď bol Maxík bábätko, na istý čas sa zastavil nielen náš, ale aj Sárkin život. Museli sme chodiť z ihriska domov veľmi skoro, lebo bábätko potrebovalo spinkať, a keď trošku podrástol, tak sme zas jeho vláčili ako mača – do divadla, na krúžky, na rôzne akcie, do ZOO. V tomto to je náročné.
Detstvo toho druhého dieťaťa je úplne iné a menej prispôsobené jeho potrebám, a to detstvo prvého dieťaťa vlastne tiež. Lebo tá stredná cesta musí tie dve rozdeľujúce sa odkloniť kdesi, kde sa spoja. Takže myslím, že sme kompletní, ale ak by nám pán Boh doprial tretie dieťatko, určite ho prijmeme s láskou a som si istá, že bude rovnako úžasné, ako Sárka a Max.
Váš manžel je tenista, vediete k tomuto športu aj vaše deti? Inklinujú k iným športom? Čo ich baví?
Sárka už tenis skúšala, ale zatiaľ si k nemu nenašla cestu. Maxík je ešte malý, zaháňať sa raketou vie, len ešte popracujeme na triafaní sa do lopty (smiech). A teraz vážne. Manžel sa s nimi chystá chodiť na kurty v nejakých pravidelných intervaloch, ale keďže ide o veľmi drahý šport, uvažujeme, že by sa Max radšej vybral futbalovou cestou.
On má skutočne ten športový gén po Kamilovi, ide mu všetko, do čoho sa pustí. Pláva od troch mesiacov, už vie dokonca aj techniku kraula, len sa ešte nevie nadýchnuť nad vodou. Obaja chodia na gymnastiku, všeobecnú športovú prípravu a Sárka má ešte 2x týždenne balet. Čiže áno, snažíme sa ich viesť k láske ku športu a to, ktorý z tej širokej ponuky si zvolia a či sa vyberú aj nejakou profesionálnejšou cestou, už necháme na nich.
Čítala som mnohé vaše vyjadrenia k materstvu, z ktorých je jednoducho cítiť, že je to pre vás to najdôležitejšie v živote, vaše deti milujete a sú pre vás prioritou. Predsa len, nájdete si ako mama čas aj na seba? Ak áno, ako relaxujete a užívate si chvíle voľna bez detí?
Ďakujem veľmi pekne, teším sa, že to tak vnímate, pretože áno, moje deti sú pre mňa prioritou, ale to neznamená, že som šťastná vždy. Minimálne 5x denne som na zrútenie, niekedy už o 8 ráno a o 11-tej sa cítim, akoby už odbíjala polnoc. Som normálna mama. Milujúca, ale aj unavená, unudená, snívajúca o čase bez nich (smiech).
Teraz zrejme zdvihnú prst všetci psychológovia, pretože ja si neviem urobiť čas pre seba. Keď nie som s nimi, mám výčitky svedomia a tak, aj keby som si veľmi chcela ísť zabehať, alebo vybehnúť s kamoškami na 2 dni na lyže, pretože pri deťoch som si zalyžovala 4 hodiny v súčte za celú zimnú sezónu, ešte nie som schopná urobiť tento krok.
Aj keď viem, že Kamil by sa o nich výnimočne dobre postaral a všetko by bolo v absolútnom poriadku. Myslím si, že je to preto, že Max je ešte veľmi malý a som stále silno pripútaná. Ten čas ale čoskoro určite príde. Inak je mojou psychohygienou moja práca a pes. Ten mi umožňuje legálne a bez výčitiek jednoducho odísť, nadýchať sa čerstvého vzduchu, trošku vyvetrať hlavu a vychladnúť, ak treba.
V manželstve, v ktorom sú už deti, je však dôležité pestovať aj partnerský vzťah. Máte s manželom vytvorený nejaký rituál, alebo už možno stereotyp (na základe nejakej pravidelnosti), kedy sa venujete len jeden druhému? Čím vás napríklad manžel v poslednej dobe prekvapil?
V tomto nie sme ukážkový pár. Tým, že tu nemáme starých rodičov, ktorým by sme ich mohli nechať, je toho času len vo dvojici veľmi málo. Ak sa nám podarí dohodnúť s bratom Matejom, ktorý ich dokáže uložiť a uspať, tak si radi vybehneme na futbalový zápas.
Kým sme nemali deti, chodili sme pravidelne aj na hokej, takže práve sledovanie športu je pre nás niečo, čo nám pripomína tú našu mladosť. Tiež sa snažíme večer pri uspávaní detí nezaspať a stráviť aspoň nejaký čas iba vo dvojici. Do postele chodíme vždy spolu, cez víkend mi rannú kávu varí manžel a v nedeľu mávame už 13 rokov na raňajky palacinky.
A čím ma prekvapil? Kamil nie je veľký romantik, takže nemáme obývačku zasypanú lupienkami ruží, všade sviečky a šperky na každé výročie. Kvety v podstate nedostávam vôbec a zlatú retiazku k narodeniu detí som si normálne objednala sama a zaplatila jeho kartou (smiech). Ale je veľmi pozorný.
Keď vidí, že potrebujem čas, povenuje sa deťom, vezme ich k dedovi na obed, objíme ma a pobozká, len tak. Keď nakladám umývačku, alebo 260-krát vysávam omrvinky pod stolom. A to je pre mňa oveľa väčšia romantika, ako nejaké kvety, pretože to sú chvíle, keď skutočne cítim jeho lásku. Také tie obyčajné okamihy, keď cítime, že sme spolu radi aj bez pozlátka.
Od rodiny prejdime k vašej práci. Je spravodajstvo stále vašou srdcovkou? Našli ste si medzi kolegami napríklad aj spriaznenú dušu - niekoho, s kým sa aj v súkromí stretávate, priatelíte?
My sme v JOJke v podstate rodina. Mám veľa kolegov, ktorí sú mojimi blízkymi priateľmi a kedysi sme sa veľmi intenzívne stretávali – hrávali sme spoločenské hry, chodili behať, hrali Escape rooms. Teraz je toho času menej, ale veľmi intenzívne sa priatelím napríklad s Alexandrou Pavlovič Hinkovou, ktorá má o 5 mesiacov staršieho syna Alexa.
Chlapci spolu vyrastali, a keďže som veľký fanúšik recyklovania, Saša a jej Alex mi v podstate zaobliekli Maxa až do chvíle, kým Max Alexka neprerástol (pravdepodobne zdedil aj tento gén po manželovi, ktorý má takmer 2 metre). Inak toto bolo veľmi vtipné. Jediné chlapčenské veci mal vlastne Maxík iba od Saši. Ponožky, fusak, dokonca prvé odrážadlo, to všetko zdedil po Sárinke, takže to bol taký môj ružový princ. Volali sme to Maxov štýl.
Práca veľakrát spája a je príjemné, že vznikajú aj medzi kolegami vzácne priateľstvá. Vás však kariérne smerovanie zavialo nielen k ľuďom, ale aj zvieratám. Moderujete síce správy, ale aj Miláčikovo, reláciu o zvieratkách, čo ozrkadľuje zrejme vašu lásku k zvieratám, ako takým. Čo všetko zažívate pri natáčaní?
To je naozaj nádherná práca plná neskutočných zážitkov. Vďaka tejto relácii sa často dostanem aj na miesta, kde sa nikto iný, ako chovateľ, nedostane, a ak to situácia dovoľuje, vezmem tam aj deti.
Napríklad, chovala som si v náručí prvého a jediného mravčiara na Slovensku, hladkala som jediného tapíra na Slovensku, s deťmi sme kŕmili tučniaky, bratislavská ZOO im dokonca k Sárkiným narodeninám a k Mikulášovi venovala zážitok Rande so žirafou, ktoré sme niekoľko týždňov predtým natáčali do Miláčikova.
Nedávno som držala v rukách dvojtýždňové mačiatko vzácnej bengálskej mačky (to je tá, čo vyzerá ako mláďa geparda) a o dva dni neskôr som kŕmila najohrozenejší druh krokodíla na svete. Už len pozerať Miláčikovo je neskutočný zážitok a moderovať Miláčikovo je pre človeka, ako som ja, splnený sen!
Je nejaká pracovná méta, ktorú by ste si chceli ešte splniť? Aká ponuka by vás možno potešila?
Na toto neviem odpovedať. Vždy je kam sa posúvať, ale takisto je vždy všetko tak, ako má byť. Momentálne je pre mňa pracovná doba Novín o 12-tej a blokov na JOJ24 vyhovujúca, pretože sa do veľkej miery prekrýva s časom, keď mám deti v inštitúciách. Ak by prišla iná ponuka, určite by som ju zvažovala najmä s ohľadom na rodinu.
Vy sama máte doma zvieratko - spomínali ste psíka. Dovolili by ste deťom možno nejaké, nad ktorým by ste sama predtým neuvažovali?
Ja by som im dovolila úplne všetko, okrem pavúka. Mám veľmi silnú arachnofóbiu, ale, žiaľ, po Maxovom pôrode sa mi výrazne zhoršila aj alergia na srsť, takže máme doma iba škrečka Ufíka a niekoľkomesačné šteniatko plemena Maltipoo – sučku Fluffy. Dcérka veľmi túži po králikovi, ale toho jej, žiaľ, dovoliť nemôžem... a nadšenie z pagekona zatiaľ so mnou nezdieľa, takže ostávame v zložení 4 plus 2.
Pochádzate z veľkej rodiny - vy sama ste z trojčiat, čo je fantastické, mať dvoch súrodencov v rovnakom veku, odmalička parťákov na hranie, v dospelosti priateľov, bútľavé vŕby. Vnímate to aj vy tak? Aký máte vzťah s nimi?
Ja mám so súrodencami veľmi silný vzťah. Málokto vie, že my sme aj v dospelosti, tu v Bratislave niekoľko rokov bývali spolu. Zo začiatku sme dokonca mali prenajatú iba jednu izbu v úplne starom byte v Petržalke, kde sme spávali všetci traja spolu na tej malej 1 a pol lôžkovej posteli, aj s naším 40 kilogramov vážiacim zlatým retrieverom.
Bola by som veľmi šťastná, keby aj moje deti mali taký silný vzťah. Lebo ľudia vo vašom živote prichádzajú a odchádzajú, ale rodina je ten stĺp, o ktorý sa môžete oprieť, aj keď sa všetko navôkol úplne zrúti.
V čase vášho narodenia ste ako trojčatá zrejme boli pre mnohých raritou. Vaši rodičia to však zvládli úžasne a vyrastali ste v milujúcej rodine. Spomínate si na ich rozprávanie z tých čias? Ako to zvládali, čo boli pre nich ťažké, čo naopak nie? Ako to vnímajú s odstupom času?
Máte pravdu, v tom čase sme boli jediné trojčatá na Liptove. Takže ja som bola „hviezda“ už odmalička, pretože o nás písali v novinách, a dokonca naše narodenie ohlasovali aj v rádiu. Rodičia nám toho porozprávali mnoho, ale skôr tie pekné veci. Aj ja sa niekedy pozerám na svoje deti a hovorím si, že keď sú oni takí zlatí, akí zlatí sme museli byť my, keď to bolo krát tri. Lenže, keď sú tie ťažšie chvíle, tak im tiež hovorím, že nemôžu byť nespokojní obaja naraz, lebo to sa nedá vydržať a toto muselo byť pre moju mamu extrémne náročné.
Tíšiť tri, dokonca 4 deti, keďže máme aj staršieho brata, musel byť nadľudský výkon. Oni navyše obracali každú korunu, otec mal popri práci ešte mnoho brigád, a keď v Liptovskom Mikuláši zavreli fabriku, v ktorej pracoval, chodil na trojtýždňové turnusy do Českej republiky a moja mama ostala na všetko sama. Nebolo to ľahké v žiadnom ohľade, a preto ich neskutočne obdivujem a aj ich postoj.
Viete, môj otec vždy hovorieval, že je najbohatší muž na Liptove. Dlho som nerozumela, ako je to možné, keď sme museli žiť skromne. Až keď sme boli väčší a schopní to pochopiť, tak mi povedal, že má 4 zdravé deti a dokonca trojčatá, a práve to ho robí najbohatším človekom na Liptove. Tieto slová sa do mňa zapísali tak hlboko, že aj pre mňa je moja rodina najväčším bohatstvom.
Ďakujeme moderátorke Danke Čapkovičovej za rozhovor. Viac fotografií z jej súkromného a pracovného života nájdete v našej fotogalérii:
Chcete mať prístup k dôležitým informáciám zo sveta mamičiek, získať rady odborníkov či prečítať si exkluzívny obsah?
Iba teraz máte možnosť čítať si bonusový obsah na Najmama.sk vďaka predplatnému, ktoré môžete mať so zľavou 86 % za 0,99 € na prvý mesiac.
